V mojej sa odohrával príbeh ako prichádza vagón s „esesákmi“ a veľké množstvo židov, ktorí sú na sebe natrieskaní ako stádo dobytka. Počujem krik a vidím všade krv z bičovania a mlátenia ľudí. Tí slúžili ako fackovací panáčikovia, na ktorých si mohli vojaci vybiť svoju zlosť. Cítila som ich pocit zúfalstva a bezmocnosti.
Hades nepovedal nič. Bol deprimovaný už len z predstavy na túto tragédiu. Krvi by sa v ňom nedorezalo. V duchu bol rád, že nemal možnosť prežiť tú hrôzu. Vždy chcel spoznať minulosť, ale po tejto historickej udalosti nebažil. Stačilo mu to, čo cítil.
Tma nám robila dobrú kulisu a vracala nás do spomínanej doby. Počuli sme krik, plač detí a žien, ktoré sa nechceli rozlúčiť s rodinou.Čím viac sme sa blížili k hotelu i ku koncentračnému táboru, tým viac sme cítili ťažšiu atmosféru a hustejší vzduch. V ústach sme mali sucho a žalúdok sa nám zvieral. Čakali sme čo bude ďalej. Nevedela som koľko zmiešaných pocitov je vo mne. Mala som zmätok. Čakala som, že blízkosť tohto miesta mi moju emotívnosť ešte zvýši a bude sa mi snívať o krutom živote v tábore. (Nestalo sa tak. Rýchlo sme zaspali. Noc bola pokojná). HOTEL OLECKY
O malú chvíľu stojíme pred jeho vchodom. Vonku sme sa dohodli, že ideme iba na jednu noc a potom sme vošli dnu. Pri pulte sa na nás usmievala staršia pani a spýtala sa ako poslúži. Objednali sme si izbu, ktorá stála viac ako sto zlotých. Zobrali sme kartu a išli sme na obhliadku. Miestnosť nás ohromila a mňa aj vykoľajila. Niečo sa vo mne búrilo. Luxus a tragédia. Nesedelo mi to. Bol v nej najnovší model LCD televízora, veľké okná, ktoré tvorili výhľad na mesto, zrkadlo, extra kúpeľňa. Mala som z nej dojem akoby som bola vo veľkomeste, ktoré ukazuje svoju malebnosť a nie v meste, ktoré je poznačené ťažkým osudom ľudí a ich smutnou históriou.
AUSCHWITZ I
Na druhý deň ráno sme po raňajkách, odložení batožiny do miestnosti pri vrátnici vyštartovali do prvého koncentračného tábora. Od ubytovania bol vzdialený desať minút. Prišli sme k bráne. Pred vchodom sme si všimli informačné tabule s plánikom rozmiestnenia koncentračných táborov a presnými usmerneniami Auschwitzu 1. Vstup do múzea bol bezplatný. Na úvod sme si pozreli fotografie a film, ktorý poukazoval na hrôzu, ktorá sa tu odohrala. Hades tomu až tak dobre nerozumel, keďže to bolo po anglicky. Pospájal si obrázky a vydedukoval z toho stanovisko. Nevedel prečo ich miesto toľkého trýznenia hneď nezabili. Pokúsila som sa o vysvetlenie. Po tom čo ich sem priviezli, ich rozdelili na silnejších a slabších jedincov. Prvých využívali na nútené práce a experimenty, druhých posielali na smrť do plynových komôr, alebo ich zastrelili. Z časti pochopil. Najlepším príkladom boli ukážky a zachytené slovo od anglickej sprievodkyne, ktorá množstvu turistov vysvetľovala: „Väzni, korí sem prišli, prešli dôkladnou kontrolou, pri ktorej ich ostrihali. Veľké množstvo vlasov slúžilo v textílii na výrobu látok a na vypchanie matracov, ktoré sa stali ich lôžkami.“Vo vnútri areálu sme zaregistrovali aj ostnaté drôty, ktoré lemovali celý areál a vyhliadkové veže. Zastavili sme sa pri nich. Prešli sme sa uličkou pomedzi ne. Uvedomovali sme si krutú situáciu väzňov, ktorí boli deň čo deň mučení nedostatkom jedla, vody. Obmedzovaní boli vo vykonávaní potreby. Skúšali na nich rôzne experimenty a dreli ako mulice až do skonania. Niektorí sa rozhodli, že takéto niečo nepodstúpia. Začali preberať svoje možnosti a snovať plány. Snaha o útek bola náročná, ale lákavá. Pre slobodu všetko. Ak sa im podarilo preliezť prvý plot, čakal ich druhý. Keď ho zvládli, hrozilo nebezpečenstvo, že ich zbadajú „esesáci“ z veže. Stávalo sa to často. Cena za pokus bola vysoká. Buď ich hneď zastrelili, alebo chytili a popravili pre výstrahu. Úspech nebol zaručený, ale šanca tu bola. Motivovala ich myšlienka lepšieho života, pre ktorú sa rozhodli obetovať úplne všetko.Neboli to len ohavné ploty, ale aj lekárske experimenty. Najtvrdšie vykonával Jozef Mengelev nazývaný „Biely anjel“, po ktorých sa už neprebudil nikto. Miestnosti sa nachádzali v podzemí. Vyzerali ako väzenské cely.Čas sa krátil a po návšteve niekoľkých domov, múre, kde boli popravení, ktorý v súčasnosti slúži ako pomník sme odišli.
BIRKENAU Z prvého múzea sme si skočili pre veci na hotel a vybrali sme sa do koncentračného tábora Birkenau. Ako sme sa približovali k vstupnej bráne všimli sme si koľajnice, ktoré viedli od domčekov až k plynovým komorám. Pri obydliach sa konala selekcia, kde sa rozhodovalo o ďalšom osude nových návštevníkov. Niektorých zobrali na prácu a iní išli priamo do plynu. Tých čo posielali na smrť presviedčali, že ide o dezinfekčné opatrenia pred prácou a musia ísť do sprchy. Išlo o maskovanie. Väzňov nahnali do miestnosti, zavreli a zakliesnili za nimi dvere. Pustili plyn, a ten vykonal prácu za nich.
Tí čo zostali nažive, nemali lepší život, dreli od rána do noci. Potrebu mali možnosť vykonávať iba dvakrát za deň a to hromadne. „Každý mal len pätnásť sekúnd a potom ho odtiaľ násilne odtiahli. Záchody sa nečistili. Nechávali ich v „smrade“. Na odradenie,“ informovala turistov sprievodkyňa. Po odchode z tohto pochmúrneho miesta v nás zostali otázky. Vie si človek v súčasnosti vážiť bezpečie, lásku blízkych a svornosť rodiny? Ak by nastal novodobý teror, zmenil by sa ich postoj k ľuďom?
