„Prestaň tárať hlúposti, vieš, že ťa nemilujem kvôli peniazom. Zbožňujem tvoju povahu. Pozri, vidíš akí sú usilovní?!“ „Ako včeličky. Vďaka ním a samozrejme nám sa bude oveľa viacej rozvíjať ekonomika našej krajiny.“ „Môžeš mi to prosím trošku priblížiť? Niektorým veciam nerozumiem, nie som ekonómka, ale študentka filozofie. Prečo je továreň taká vzácna?“ „Má viacero pozitívnych vlastností a lepšie vybavenie ako ostatné firmy. Zajtra nám pošlú jeden unikátny kúsok, podľa ktorého sa vyrobia ďalšie.“ „Som unavená a hladná, poďme už na obed.“ „V poriadku, ale pozri si ešte kanceláriu. Bude sa ti páčiť.“ „Skvelé, je plná počítačov, tie ma fascinujú, inak sú tu pekné a pohodlné stoličky, dobre opracované stoly a má viacero ďalších kvalít, medzi ktoré patrí aj nádherný výhľad na more.“
„Tak, už môžeme ísť princezná.“ Len čo vyšli von, pustil sa do nich podráždený taxikár. „No konečne, že ste si ráčili prísť. Čakám na vás už pol hodiny. To si zaúčtujem.“ „V poriadku, ale už sa nerozčuľujte.“ „Kam to bude?!“ „Do Kristíny.“ Je to jedna nádherná reštaurácia, do ktorej chodí len vyberaná spoločnosť. Taxikár zastavil. „Sme na mieste.“ Peter mu dal peniaze a odprevadil Lauru dovnútra. Po objednaní a rýchlej obsluhe si začali vychutnávať jedlo, keď vtom zazvonil Petrovi telefón. „Kto volá?“ „To je z továrne.“ Na druhej strane sa ozval mužský hlas. „Máme malý problém. Môžeš prosím ťa hneď prísť, niečo nám priviezli. Tí ľudia chcú hovoriť len s tebou.“ „Vrav na rovinu, nemám rád tajnosti.“ „Naozaj neviem o čo ide, príď a dozvieš sa.“ Položil telefón. Laura sa začala vrtieť. Bola nepokojná, pretože nevedela o čo ide. „Princezná, musím ísť ešte do továrne. Zavolám ti taxík a večer si pôjdeme niekam vyraziť.“ „V žiadnom prípade. Idem s tebou“. Jej zvedavosť naberala na obrátkach. Neprehovoril by ju, ani keby jej sľúbil modré z neba. Je tvrdohlavá a keď si niečo vezme do hlavy, nedá si to len tak ľahko vyhovoriť. „Nie zlatko nemôžeš ísť so mnou.“ „Prečo? Zabudol si, že sa budeme čoskoro brať?! Chceš robiť predo mnou tajnosti?“ „Nie len ťa chcem chrániť. Neviem o čo ide. Môže to byť veľmi dôležité a zároveň nebezpečné. Nechcem ťa dostať do problémov.“ Laura bola neodbytná. „No dobre, poď, keď tak naliehaš.“ „Najlepšie sa cítim po tvojom boku.“ Usmiala sa.
Netrvalo dlho a opäť stáli pred vchodom Komiku. Teraz, už nie s nekonečnou radosťou, ale s očakávaním. Vošli dnu. Čakalo na nich päť silných mužov oblečených celých v čiernom. Mohli robiť aj vyhadzovačov v bare. Do tváre im nebolo moc vidieť a oči im zakrývali tmavé okuliare. Ich opasky tvorili zbrane. „Drsní chlapci,“ pomyslel si Peter. Nahlas nepovedal nič. Nechcel znepokojiť svoj najdrahší poklad. Chlapík prezývaný menom Džou odrazu prehovoril: „Doviezli sme vám lepší výrobok ako sme vám sľúbili a ukázal vedľa seba na stredne veľkú krabicu.“ „Prečo nám?,“ zarazil sa Peter. „Hmm,“ usmiali sa záhadne. „Vyzerá to, že si budeme rozumieť.“ Laura už viacej nedokázala ukrývať svoju zvedavosť. „Čo je to?“ „Maličká, to je tajomstvo. Mala by si už ísť, to nie je pre deti! Bolo by lepšie keby si sa začala zaujímať o niečo iné, nemuselo by sa ti to vyplatiť. Dovidenia, tešilo ma.“ „Ja nikam nejdem! Som budúcou ženou majiteľa. Mám právo vedieť o všetkom.“ Džou videl, že je pomerne tvrdohlavá. „No dobre, ako chceš, len aby si svoje rozhodnutie neľutovala. Všetko zostane len medzi nami. To, čo je v krabici, urobí z vás obrovských boháčov. Nebude to, ale zadarmo. Polovicu čo z neho vyrobíte nám budete platiť ako daň. Je to jasné?“ „Ale o čo ide?“ „Slečna, buďte trpezlivá. Trpezlivosť ruže prináša.“ Vtom vybral stroj. „Na čo nám je stroj?“, nedal sa Peter. „Máme ich tu viac než dosť!“ „Ty hlupák, to nie je obyčajný stroj, je to stroj na peniaze. Pomocou neho sa môžeš stať najbohatším ekonómom na svete. Takýto stroj bol prvýkrát vyrobený v Amerike. My sme si z neho urobili presné stopercentné kópie. To, ako sme sa k nemu dostali vás nemusí zaujímať. Dôležité je len to, že sme sa poistili, aby ste nás nepodrazili. Stroj sa skladá z veľkého množstva čiastočiek.... a zabudovali sme do neho mikro-čip, ktorý nám podá podrobné informácie o vašej výrobe. Sledujeme vás na každom kroku. Viac vás už nemusí zaujímať.“ „Ako funguje a ako vás budeme platiť?“ „Skúste pohnúť rozumom, mladý pán.“ Zostalo prázdne ticho. „Nemáme čas, takže, pravú bankovku vložíte do prvého priečinku a potom stlačíte postupne tieto štyri tlačidlá. Samozrejme, nezabudnite si vyťukať počet kópií. Inak sa ďaleko nedostanete. Financie? Posielajte nám ich na tento účet banky. Páči sa. Do skorého videnia. Žiadne podrazy. Jedno malé upozornenie. Vyhnite sa fízlom, inak zle dopadnete. Nech vás to ani nenapadne. Mimochodom máte veľmi peknú priateľku. Dúfam, že naša spolupráca bude hladko prebiehať.“
„Odišli, sme tu sami. Peter mám strach, nemám z toho dobrý pocit. Čo budeme robiť?“ „Nič princezná, necháme to tak. Budeme plniť ich pravidlá.“ Laure to, ale nedalo. O niekoľko dní sa ich rozhodla preveriť. Vedela len toľko, že musí byť nesmierne opatrná. Čierni priatelia sa nestratili. Sledovali ich. Laura to mala stále na mysli... O mesiac neskôr sa raz ráno Laura rozhodla, že zavolá Petrovi do práce. „Počúvaj, mám dobrý nápad. Budeme naďalej s nimi spolupracovať a pokračovať v dohode s nimi. Získame čas. Počas tej doby sa budem snažiť niečo na nich nájsť a skúsim overiť aj ich totožnosť. Musíme, ale obaja pôsobiť dôveryhodne. Budeme robiť všetko podľa ich predstáv.“ „Dobre, nechám to na teba.“ Laura prišla domov, zapla počítač a snažila sa vypátrať niečo o neznámych. Strávila pri ňom niekoľko hodín, ale nič nenašla. „Je to zbytočné. Snáď ani neexistujú. Zabalím to a pôjdem si radšej zaplávať do bazéna.“ Vtom počítač zareagoval a priniesol svoje ovocie. Informácie boli zakódované. „Tak predsa a teraz to stačí len rozlúštiť a zistím čo sú zač.“ Pre istotu sa ešte poobzerala po celom byte, aby si overila či nie je podozrivá, a či ju niekto nesleduje, keď nevyšla z domu osem hodín. „Všetko je v poriadku, môžem pokračovať.“ Zatiaľ čo sa Laura usilovne snažila rozlúštiť kódy, Peter pilne pracoval na výrobe peňazí, ich prevádzke a ich správnej investícii. Len čo dokončil peňažné úpravy a prišiel na prízemie, dorazila polícia. Začal sa triasť a po jeho celom tele sa rozlieval studený pot. Všimol si aj dvoch mužov, ktorí vyzerali ako návštevníci. Pozrel sa dôslednejšie. „Veď, veď to sú čierni muži, preblesklo mu hlavou.“ Cítil svoj strach. Strach z odhalenia a strach z neznámych. „No, čo mladý pán, neprivítate a neprevediete nás po svojej firme,“ spýtal sa asi dvadsaťosem ročný dobre vyzerajúci policajt. „Ako vidíme máte stále záujemcov, ktorí chcú s vami spolupracovať.“ „Samozrejme, že vás prevediem. Dúfam, že vám nevadí prítomnosť záujemcov. Môžete ísť spolu s nimi.“ „V poriadku a kedy začneme.“ „Najlepšie hneď.“ Po skončení prehliadky všetko dobre dopadlo. Nič nenašli. Petrovi odpadol kameň zo srdca.
Keď večer prišiel domov, celý bol roztržitý. „Laura, kde si, musím ti niečo súrne povedať. Vieš, kto bol u nás vo firme?“ „Nie neviem, miláčik, kto ťa navštívil?“ „Polícia a zároveň čierni muži.“ „Čože, a, a, ako to dopadlo.“ Laura zo zaskočenia prerušila rozšifrovávanie. Otočila sa na stoličke smerom k dverám. Vyskočila z nej, otvorila dvere a bežala za Petrom. „Peter, Peter, musíš mi o všetkom povedať. Ako je možné, že prišla polícia. Čo chceli?! Vedia niečo? Ako reagovali muži v čiernom!“ „Princezná, upokoj sa. Všetko dobre dopadlo. Som len vystresovaný. Mal som veľký strach. Policajti prišli na priateľskú návštevu a bežnú kontrolu. Čierni muži boli zase zvedaví, či dodržíme dohodu. Ešte stále som sa z toho nespamätal, ale už sa cítim lepšie. Inak čo si zistila na počítači?“ „Trocha si ma upokojil. Zatiaľ som sa ďaleko nedostala. Snažím sa rozlúštiť kódy, ale neviem ako dlho to potrvá.“ Obaja odišli do izieb. Peter si išiel ľahnúť do spálne a Laura pokračovala v práci. Čím ďalej, tým viac, sa chcela dozvedieť o mužoch, ktorí im zmenili život. Pracovala celú noc, keď nad ránom sa osudná stránka otvorila v pôvodnej verzii. „To je čo. Veď to sú, to sú zabijaci a pašeráci, po ktorých polícia už dávno pátra. Pre, pre Boha, čo, čo budeme robiť, veď nás zabijú! Ja sa zbláznim, ja sa zbláznim. Musíme niečo vymyslieť. Nesmiem to len tak nechať. Vždy sa dá niečo robiť, pohni rozumom, Laura. Teraz už nemôžem nikomu veriť. Idem za Petrom, musí vedieť čo sa deje.“ Laura otvorila dvere na spálni. „Peter spíš?“ „Ani nie, čo sa deje?“ „Musím ti niečo povedať a ukázať. Niečo som zistila. Teraz už nemôžem byť s tým, ďalej sama. Nechcem niesť to bremeno. Je toho na mňa moc.“ Rozplakala sa. Peter je tuho objímal a tíšil. „Neboj, určite to nie je až také zlé. Poď, mi to ukázať. Poradíme si s tým. Sme predsa silný tím.“ „No, dobre ako chceš, ale je to hrozné. Keď som to videla, behal mi mráz po chrbte. Prečo práve nás muselo postretnúť také nešťastie? Doteraz sme mali taký krásny a pokojný život a teraz?“ „Teraz sa začína ozajstný boj o prežitie. Sadol si na stoličku, aby sa nezosypal.“ ....
